Päť muzikantov stojacich na pódiu zapratanom dvoma odlišnými sadami nástrojov nemusí nutne znamenať, že po elektronickej predkapele prídu hlavné hviezdy gitarového razenia, poprípade naopak. Pokojne môže ísť o pódium jednej kapely, nachádzajúcej sa práve v štádiu kariéry, keď si vyskúšala rockovú i elektronickú podobu tvorby a spokojná s úspechom sa môže pokojne pobrať ďalej. O Radiohead to platí stopercentne. Z neoficiálnych zákulisných informácií i priamo z náznakov v rozhovoroch bolo po vydaní albumu Amnesiac jasné, že experimentálnu kapitolu svojho hudobného vývoja považujú nateraz za ukončenú a v najbližšej budúcnosti sa namiesto samplerov a bicích mašiniek mienia poobzerať po niečom inom, možno tradičnejšom, možno celkom novom. Predtým sa však ešte rozhodli ostatné dva roky riadne uzavrieť a zdokumentovať ich živú podobu prostredníctvom albumu I Might Be Wrong (Live Recordings), ktorý v tichosti vyšiel koncom minulého roka. Sedem z jeho ôsmich skladieb si rovným dielom podelili oba relevantné albumy Kid A a Amnesiac, pričom o záver sa postarala doteraz nevydaná True Love Waits, v jednoduchej verzii iba so spevom a akustickou gitarou, ostro kontrastujúca s predchádzajúcou viac ako polhodinkou počúvania. Ani tá však neostala v podobe, ako ju ponúkajú štúdiové nahrávky. Aranžmány sú zjednodušené, spev Thoma Yorkea (i keď občas falošný) preberá dominantnú úlohu aj v pesničkách, kde pôvodne predstavoval len jeden z použitých nástrojov. Výrazné efekty, akými je napríklad reverzná slučka v albumovej verzii Like Spinning Plates, boli na koncertoch nahradené živými nástrojmi, prípadne boli skladby kompletne prepracované. Vo všetkých prípadoch sú to zmeny k lepšiemu a zvlášť vynikajúco dopadol minimalistický klavírno-syntezátorový aranžmán spomenutej Like Spinning Plates. Naopak, miernym sklamaním je vyblednutá Idioteque, ktorá síce stavia na tom istom breakbeatovom loope ako v štúdiu, zvuková kvalita ju však v tomto prípade oberá o väčšinu neuroticky pulzujúcej energie. Očividne pramálo to vadí šťastlivcom v publiku, freneticky reagujúcim, len čo spoznajú, ktorá pesnička začala a bez dychu stojacim v úplnom tichu, keď to situácia vyžaduje.

Možno je to zhoda náhod, ale ak kapela uzatvára mimoriadne úspešnú kapitolu svojej existencie albumom s názvom Mohol som sa zmýliť, nesvedčí to práve o jej sebaistote a spokojnosti s vykonaným. Podobne to bolo aj po vzniku hystérie okolo OK Computer, a tak sa už veľmi tešíme, s čím zasa Radiohead nebudú spokojní najbližšie.