Všetci pokľaknite, vzopnite ruky k nebesiam, americkú vlajku vymeňte za kubánsku, oblečte sa do červena, pochytajte sa okolo ramien, zvolajte svorné aleluja a vedzte, že „šialení kazatelia z ulice“ sú opäť tu. Už niekoľko mesiacov pred týmto príchodom nám posielali správy o stave nahrávania svojej, v poradí už siedmej kolekcie populárnych proti–amerických, pro–komunistických žalmov, nazvanej Lifeblood (Forever Delayed a Lipstick Traces nepočítajúc). Čo mi však bolo čudné, MSP hovorili niečo o najkľudnejšom, najjemnejšom albume vo svojej kariére. Pomyslel som si, James Dean Bradfield a spol. chcú zaiste blafovať, ale oni to, parchanti rudí, mysleli smrteľne vážne.

Naozaj sa spomalilo a to dosť výrazne. Odkazov na rané albumy Generation Terrorists (1992), Gold Against The Soul (1993) a The Holy Bible (1994) sa po vypočutí Lifeblood veru nedočkáte. Ako jediný záchytný bod sa tu ukazuje ich piata radovka This Is My Truth Tell Me Yours (1998), ktorá však s prehľadom vyhráva tento nerovný súboj nad svojím novým bračekom. Toto nie je len pocit, tu proste niečo chýba. Je to ako variť bez soli, skrátka nemá to gule.

Všetka gitarová dravosť odišla nevedno kam a ťažko povedať či sa ešte niekedy bude schopná vrátiť - ostáva len veriť. Namiesto nej sa v oveľa väčšej miere uplatňujú klávesy či akustická gitara. Podľa kapely je to zásluha (vina, zásluha, všetko jedno) ich nového producenta Tonyho Viscontiho, ktorý je síce považovaný za producenta z kategórie vychytených (spolupráca s Davidom Bowiem a T-Rex) no mám dojem, že tu to kapánek neodhadol. Nevravím, že to je absolútny prepadák, od toho to má dosť ďaleko, len v rámci MSP je to dosť slabé. Kebyže s takýmto albumom príde ktokoľvek iný, tak by zaiste zožal úspech (pravdepodobne aj môj), ale v tomto prípade sa mi nedá inak, ako byť pesimistický.

Človek, ktorému príroda do kolísky venovala aspoň tri prsty s plne fungujúcou možnosťou zaznamenávanie počtu, si zráta to lepšie ľahko aj sám. Tak hlavne singlová The Love Of Richard Nixon, za ktorú by sa ani Dandy Warhols nemuseli hanbiť, nasledovaná treťou v poradí Empty Souls znejúcou ako z čias Everything Must Go (1996), plus vrchol albumu To Rebel Ghosts nepriamo nás upozorňujúci, že na jar budúceho roku sú tu konečne aj Doves so svojím novým albumom nazvaným Some Cities, ktorý predpokladám nebude krokom vedľa, ako to je v prípade Lifeblood.