Muse sú síce v rámci Británie a najmä Japonska kapelou momentálne dosť úspešnou, ale v podstate nešťastnou. Len čo sa im podarilo vydať debutový album Showbiz a uspieť z neho napríklad singlom Unintended, prenasleduje ich prízrak menom Radiohead. Lepšie povedané, sami si ho za sebou ťahajú. Ich pesničky zneli ako nevydané nedotiahnuté demá Yorkovcov z počiatku kariéry, a spevák Matthew Bellamy sa s neprehliadnuteľnou dávkou teatrálnosti snaží o útrpný výraz a hádam by si najradšej nechal aj to ľavé oko operovať, aby bola jeho póza bojazlivého intelektuála čo najuveriteľnejšia. Lenže Radiohead sú iba jedni a aj časy, keď sa spoliehali na bustrované gitarové rify, ostali ešte v minulom storočí. Muse by tam ostali neradi, a tak hneď z úvodu toho dvadsiateho prvého prišli s novinkou nazvanou Origin Of Symmetry. Patrí sa podotknúť, že onen počiatok symetrie je pevne ukotvený takmer v tej istej hline, kde si ich originálnejší predchodcovia v polovici 90. rokov postavili svoje The Bends. Netreba však tomuto triu z mestečka Teignmouth predčasne krivdiť. Origin Of Symmetry je totiž bezpochyby posunom a zároveň aj poctivým zadefinovaním vlastného zvuku, pre ktorý sa hodí mnoho názvov a najviac tie, ktoré v sebe obsahujú slovíčka space, baroque a pop. Ostrovní kritici ponúkajú hneď niekoľko variantov, ale to nie je veľmi podstatné, na rozdiel od faktu, že Muse sa so všetkou vážnosťou spoľahli na hudbu textov nejasných, avšak melódií priamočiarych (občas až príliš) a najmä emóciami neuroticky sršiacich. Na svedomí to má práve Bellamy a jeho hlas – posadený vyššie, ako by ktokoľvek očakával a svojou naliehavosťou schopný konkurovať nejednému postrelenému jedincovi druhu canis lupus. Jeho účinok sa stáva neodolateľným v kombinácii s neveľmi komplikovanými, avšak energiou pretekajúcimi gitarami a priam barokovo pôsobiacim množstvom zvukov, ktoré by (najmä v poslednej skladbe Megalomania) bez problémov uživili celý symfonický orchester. A aj keď je človeku disponujúcemu troškou odstupu jasné, že v tom celom je zakomponované množstvo obyčajného pozérstva a efektného kalkulu, ťažko sa ubrániť, keď sa v New Born, Hyper Music, či v Plug In Baby spev dostáva do polôh, v ktorých sa zdá, že nič autentickejšieho ani úprimnejšieho nemôže byť. Výsledok z počúvania celého albumu je nakoniec taký, že aj keď si každú chvíľu vravíte, že to či ono je očividná až s opisovaním hraničiaca inšpirácia od kohokoľvek v rozmedzí medzi Queen a Portishead, poprípade že na tom či onom mieste to páni muzikanti s predstieraním zúfalstva predsa len prepískli, nemôžete si pomôcť. Origin Of Symmetry sa vďaka svojej priamočiarosti a schopnosti zasahovať poslucháča na najcitlivejších miestach veľmi dobre počúva, a to je asi to najdôležitejšie kritérium.